Lenka BajcurováAnotácia
„Tanec začína v duši, preto je potrebné intenzívne cítit vnútornú stránku pohybu…jeho expresivitu.“ (Martha Graham)
Architektúra hrá dôležitú úlohu v jedinečnosti svojho charakteru, podobne ako krajina, v ktorej leží. To znamená riešiť jej estetické hľadiská vo väzbe na vzťah historického prostredia a nového architektonického diela …hľadanie expresie, ako jednej z estetických kategórií.
Estetika expresie
Slovo expresia má latinský pôvod, ktorý hovorí o spôsobe vyjadrovania. Je vyjadrením pocitov, myšlienok a predstáv človeka v zmyslovo vnímanom materiáli. Výraz je charakteristický tým, že predstavy umelca nie sú v umeleckom diele jednoducho zobrazené, ale získavajú silný emocionálny podtext. Umelecká tvorba diela funguje podľa princípov výrazu a sú vždy jednotou materiálu, myšlienky a pocitov. Táto jednota je aj princípom znaku a expresia má tak znakovú podobu. A Tancujúci dom v sebe sústreďuje charakteristické črty dobovej kultúry.
Tanec je určitá forma výrazu, v rámci ktorého využívame rytmické pohyby tela a väčšinou býva sprevádzaný hudbou. Jednoduchšie môžeme povedať, že tanec je pohybová forma vyjadrenia pocitu a považuje sa za najprirodzenejšiu reakciu nášho tela na hudbu.
Autori
„Vo chvíli, kedy ostatní končia, ja vtedy začínám … to je môj životný príbeh. “ (F. Gehry)
Tancujúci dom je stavbou špičkového svetového architekta kanadsko-poľského pôvodu Franka O. Gehryho a českého architekta juhoslovanského pôvodu Vlada Miluniča. V súčasnej českej architektúre sa stretávame so škálou formálnych prejavov. Je tu zastúpená výrazná expresionistická línia, viazaná k modernému slovníku alebo ku kubistickému skulpturalizmu. Sem patrí aj Vlado Milunič, ktorý kedysi býval v susednom dome na nábreží. Frank Gehry, ktorý má väčší úspech v Európe než v USA, robí stavby s kreatívnym aspektom a do Prahy ho v roku 1992 priviedol investor stavby ING Real Estate. Dnes existuje relatívne málo architektov uberajúcich sa skulpturálnou cestou, ale ešte menej takých, ktorí vytvárajú otvorené priestory. Otvorenosť je ťažko dosiahnuteľná kvalita, ale je to presne to, čo autora zaujíma … používať dobre známe formy a materiály novým spôsobom, aby opäť ožili. Dôležitú úlohu hrá individuálna osobnosť architekta, jeho kultúra a mentalita.
Frank Gehry si drží „svoju líniu“ a s Vladom Miluničom ho spája rovnaký výtvarný názor. Najdôležitejší je kontext, spoznanie génia loci … inšpirácia pre vnútornú výpoveď architekta. Architekt nezodpovedá len za funkčné riešenie priestoru, ale aj za jeho atmosféru – dušu. Frank Gehry a Vlado Milunič sústreďujú svoje úsilie aj na pôsobivosť plošného povrchu stien. Prínos kontextuálneho prístupu k architektúre bol často spojený s požiadavkou splynutia s historickým prostredím. Kontext znamená dôkladnú analýzu miesta, preniknutie do jeho významu i atmosféry jeho života. Tancujúci dom rozvíja to, čo poznáme pod pojmom génius loci … ako vyplniť to, čo miestu doposiaľ chýba.
Popis objektu „Ginger a Freda“
Objekt na Rašínovom nábreží sa nachádza na jednej z najfrekventovanejších pražských križovatiek. Expanzívna forma objektu výborne vysvetľuje lichobežníkový tvar námestia a jeho vzťah k priestoru. Prezývka „Tancujúci dom“ vychádza z tvaru dvoch severných, nárožných veží, ktoré pripomínajú slávny tanečný pár Freda Astaira a Ginger Rogers. Ako Fred je chápaná masívna nárožná veža, ku ktorej sa dotýka pôvabná Ginger, dynamická sklenená veža. Spoločne zosobňujú v koncepte kontrastujúci mužský a ženský element. Aj keď to nebolo zámerom autorov, pri pohľade na vežu, vyzerajúcu ako šaty tanečnice, ju nazvali Ginger Rogers.
Konštrukcia budovy s dvoma podzemnými a deviatimi nadzemnými podlažiami je železobetónová, prevažne monolitická. Prefabrikované konštrukcie sú iba tvarovo zložitejšie prvky (stĺpy tvoriace podnož presklenej veže a nosné obvodové steny nárožnej veže). V suteréne a na prízemí sú umiestnené obchodné priestory a reštaurácia, na ďalších podlažiach sú kancelárie a na 8. a 9. podlaží reštaurácie. Nutnosť vyrovnať sa s úlohou klimatizačných, technických opatrení viedla Franka Gehryho k celkom novej interpretácii vonkajšej izolácie. Zvlnená plastická krivka, rozmiestnená po celej ploche fasády, je vyrobená z izolácií. Šedá cementová omietka sa pritom snaží zachovať dojem homogenity.
Tancujúci dom má nepravidelný tvar domu – v tvare sochy, a preto bol veľmi ojedinelý aj proces projekčného spracovania. Fasádne i vnútorné kovové i sklenené konštrukcie postavili pomocou metód na skonštruovanie lietadiel a automobilov. Vymýšľali sa na mieru šité riešenia, ktoré sa pohybovali na hranici možností novej architektúry. Počítačové postupy a techniky umožňujú vytvárať veľmi zložité formy, bez ktorých by geometria voľných foriem nemohla byť realizovaná. Uplatňujú sa tak mnohé podoby výtvarnej fantázie. Konštrukčný systém sa stáva architektúrou. Presnosť prevedenia a precíznosť detailov sa zasa stáva významnou estetickou kategóriou. Ukázalo sa, že Frank Gehry našiel metódu, ktorá umožnila realizáciu Ginger, a tým celého Tancujúceho domu. Táto architektúra je oveľa senzibilnejšia a pôsobí na naše zmysly.
Veža ako typologický prvok
Proporcie okien veží a ich osová vzdialenosť prispievajú k začleneniu stavby do daného prostredia. Vlnité línie reagujú na motív rozhýbaných okien a svojím usporiadaním zdôrazňujú nezávislosť medzi stenou a jej obkladom. Motív vlnoviek dosahuje pôsobenie medzi figuratívnosťou a geometrickou abstrakciou.
Na rozdiel od výraznej členitosti objektu tu bolo použité obmedzené množstvo materiálu. Vedľa šedej cementovej omietky sú to presklené plochy. Použitie tak málo architektonických, výrazových prostriedkov vyjadruje vzájomnú vyváženosť, dávajúcu stavbe primeranú svojbytnosť v prostredí veľkej zástavby na nábreží. Působivosť nových administratívnych komplexov sa sústreďuje už nie na ťažko prehliadnuteľný celok, ale na prvky v priestore, popierajúcich normy doterajšej kompozičnej estetiky.
Pri pohľadoch z diaľky vyvoláva Tancujúci dom dojem figuratívneho prekrývania vrstiev, ale pri pohľade z blízka je viditeľné monolitické tvarovanie detailov v abstraktnom zmysle. Dynamicky vybiehajúce nárožie nápadným spôsobom zužuje urbanistický priestor pri Jiráskovom moste. Umelecký názor Gehryho a Miluniča vyplýva z pražskej tradície, ktorá dáva prednosť odporu proti konvenciám, pred dodržaním štýlu. Jej zjav blížiaci sa k monumentalite však mestskému celku celkom dobre pristane.
Estetika Tancujúceho domu
Estetika stavby sa vynára akoby z množstva expresívnych pohľadov a približuje sa z rôznych smerov k objektu. Vzniká tak výsledná forma, ktorej rozmanitosť je v dnešnej architektúre veľká. Je to podmienené tým, že súčasná architektúra je prepojená s novými technologickými a umeleckými inováciami i s kultúrnymi a historickými tradíciami jednotlivých miest a krajín. Čerpá tak novú výrazovú silu a pomocou skvelej techniky je jej výraz dosť expresívny.
Tanec zastáva významné miesto v súčasnom umení a aj táto stavba je vysoko hodnotená pre svoj expresívny a inovačný „tanečný jazyk“. Je to ako prejav túžby po absolútnej tvorivej slobode v snahe vyjadriť expresívny, výrazový tanec (tvár a gestá rúk). Zdôraznenie tanca nie je jediné, čo robí túto stavbu krásnou. Je to množstvo ďalších atribútov, ktoré na nás pôsobia celkovým umeleckým dojmom. Krása tejto stavby spočíva k prikloneniu sa k abstrakcii a celkovému zjednodušeniu použitých výrazových prostriedkov. Estetiku určujú umelecké častí stavby, ktoré sú jej aspektom a zaraďujú ju ku neklasickej estetickej kategórii.
Strešná silueta, ktorá nadväzuje na líniu nižších susedných objektov, pôsobí nenápadne vďaka použitiu skla na obale veže. Nohy sa skláňajú na ulici pod vežou smerom k chodníku a vytvárajú tak otvorený verejný priestor. Ginger je zavesená konštrukcia zo skla a ocele, dramaticky sa zužuje v páse a je nesená naklonenými nohami, akoby sa opierala o vedľajšiu mužskú figúru. Na streche Freda je terasa s nádherným panoramatickým výhľadom. Skulpturálna architektúra je často špecifická a zaujímavejšia, keď ju vidíme prvý krát. Podstatný je tu účinok, ktorý samotný priestor vzbudzuje, kde použitie skla reflektuje vonkajšok stavby.
Umelecký prejav Tancujúceho domu
Umelecký prejav stavby spočíva v tom ako je stavba prezentovaná pred divákmi, a tiež ako s nimi dokáže komunikovať. Ak má stavba viesť skutočný dialóg so svojím okolím, potom čítanie kontextu je predovšetkým hľadanie otázok, ktoré miesto kladie. Umelecký pohyb sa prenáša na nábrežné steny domu. Zvlnené linky, ktoré naznačujú pozvoľné prestupovanie vyšších poschodí, môžeme chápať aj ako symbol blízkej rieky. Priečelie domu má však predovšetkým vytvoriť prechod a spojnicu k susednému domu. Taktiež nepravidelné rozloženie okien malo poprieť odlišnú výšku a počet poschodí v susedných domoch. Stavba sa stáva jedinečnou odpoveďou na dané podmienky a fasáda smerom do dvora je riešená iba s jednoduchými otvormi. Tvarová expresivita plôch a podpôr sa týka iba obvodových plášťov, zatiaľ čo pôdorysy a rezy vychádzajú z pravouhlého technického jadra.
Záver
Umenie je iracionálne ako aj neopakovateľná geometria Tancujúceho domu. Frank Gehry pracuje s voľnou kompozíciou vzájomne sa prestupujúcich objemov a zvlnených línii. Ako hovorí: „Pre mňa bolo hlavné vyriešiť to, ako sa mám dom začleniť do kontextu a súčasne, aby vyzeral inak. Chcel som urobiť v Prahe dom so vzťahom k historizjúcim prvkom, ktoré tu už boli a priniesť novú informáciu do jeho návrhu.“
I Vlado Milunič predpokladal dynamické vykročenie stavby do priestoru a symbolické zdôraznenie vertikálneho akcentu. Vo svojej tvorbe vždy hľadá nejaký príbeh, ktorý je nosný a inšpiruje jeho architektúru. Podľa jeho slov: „Pri Tancujúcom dome neide o abstrakciu príbehu Ginger a Freda, ktorá je prevedená do tvaru domu. Skôr je to ako sen, ktorý sa Ti sníva a zostane Ti z neho vzťah niečoho k niečomu…vzájomné napätie.“
Tancujúci dom je vo svete hodnotený ako významné architektonické dielo 20. storočia. Je výnimočný nielen svojou dynamickou formou pripomínajúcu sochu, ale aj tým, že sa na jeho návrhu podieľal Frank Gehry, jeden z najuznávanejších architektov súčasnosti.
